koncertný maratón.
[Manifest.]
Sme dve, máme niečo cez dvadsať.
Ponevierame sa svetom a hudbu máme radšej, než vás.
Prezentujeme výhradne neznalecké názory.
[Manifest.]
Sme dve, máme niečo cez dvadsať.
Ponevierame sa svetom a hudbu máme radšej, než vás.
Prezentujeme výhradne neznalecké názory.
Možno sa pýtate, podľa akého kľúča pribúdajú články na Koncertóne. Pravda je taká, že neexistuje kľúč. Článok sa napíše, keď sa chce. Niektoré koncerty sa stratia v šedi spomienok, iným sa dostane privilégium byť zdokumentované.
Mne sa dnes reportovať chce, tak buď zvečnený, májový večer.
Esazlesa nepočúvam dlho. Spoznala som ich až po vydaní splitu s Five Seconds To Leave, čo bola láska po pár tónoch.. dosť intenzívna na to, aby som si zaumienila navštíviť bratislavský i brnenský koncert.
Ten dnešný sa konal v Intergalaktickej oblude, klube, ktorého kapacita je vraj 150 ľudí, no ja by som to tipovala maximálne na stovku. Namierila som si to tam pešo z Dúbravky (v rámci súkromného Protestu proti predraženej MHD a Demonštrácie nesympatií k DPB).
Po príchode do klubu som zistila, že som si - tradične - zabudla vziať peniaze na merchandise.
Krátko po deviatej začala hrať prvá skupina, francúzski PHYLLISDIETRICHSON, na ich FB stránke označení za “rock’n’roll screamo”. Z bezpečnostných dôvodov som zaujala miesto v druhom rade. Set bol krátky, osviežujúco surový, dobre nazvučený, no a viete ako, Francúzom ide tento štýl výborne. Neviem, či som to niekde spomínala, ale naživo si najviac užívam práve hardcore/mathcore, hoci ich k mojim obľúbeným žánrom ani zďaleka neradím.
Približne o desiatej sme sa dočkali vystúpenia ESAZLESA.
Začali prvou piesňou zo spomínaného splitu s FSTL.
“Už se nechci vrátiť do spustošeného domova a nechci snít o řece, která mě odnese pryč.”
Spev bol podľa môjho mienenia nazvučený trochu slabo, ovšem odohrané bolo všetko profesionálne. Naživo sa mi asi najviac páčili inštrumentálne piesne s výraznejšími post-rockovými “reliéfmi”. Davom preletela vlna nadšenia, keď zazneli úvodné tóny najznámejšej Pruměrný děti historie, počas ktorej pristúpil k mikrofónu basgitarista.
Na koniec sme si vytlieskali aj prídavok. Všetko krásne..
Avšak.
Je neodpustiteľné, že Esazlesa nezahrali Zdeňku. Zdeňku je môj najobľúbenejší track zo splitu vôbec a je to katastrofa takých rozmerov, ako keď Wovenhand nedali Splinters.
No ale nič sa nebojte, na brnenskom koncerte to už hrať budú, lebo ich o to pred ním pôjdem požiadať. 25.5. sa vidíme v Bore!
Na úvod len toľkoto - v BA najnovšie odporúčam: kaviareň Next Apache.
Nazrime do histórie - nápad založiť koncertón vznikol 4.4. minulého roku po jednom pamätnom koncerte Beneho v Bore (a alkoholickom excese, vďaka ktorému som zo spomínaného koncertu ustála tri piesne).
Hovorila som si, že napísať článok 11.4. toho roku po ďalšom Beneho koncerte a zhodou okolností opäť v Bore je obligátnosť, no K nešla kvôli víkendovému cestovaniu na koncert IAMX-a, nemal mi kto nenápadne liať do piva rum a nebolo veľmi o čom písať.
A tak prichádzam s celkom inou koncertnou, ba rovno festivalovou recenziou o pár dní neskôr.
Počitkajte si.
Dvojdňový mini hudobný festival LET IT BRIESS! bol snahou o oživenie schátralej sladovne Briess v brnenských Husovicích ako kultúrneho priestoru.
Zúčastnila som sa druhého večera. Šalinou dobrá dostupnosť priamo z Českej, vo vyľudnených uliciach tejto odľahlej štvrti chvíľku trvalo, kým sme naďabili na skupinku už trochu podnapitých študentov a spoločne sme sa sladovne dopátrali.
V menšej miestnosti vysokej a ošarpanej, no peknej budovy sa podávalo občerstvenie: Polička, víno červené, biele i ružové (žiaľ drahô), teplý čaj a vegetariánske pokrmy. Plus tam sídlil malý cyklistický bazár, zrejme slúžiaci ako návnada na hipsterov.
Pri vstupe do koncertnej miestnosti s drevenými trámami a výbornou akustikou bolo treba podpísať listinu, že vstupujeme do polorozpadnutých priestorov na vlastnú zodpovednosť.
Keďže sme sa vypravili neskôr, nestihli sme Andreu Rottina.
Ako prvého umelca sme si pozreli Tomáša Vtípila s [che], označených popisom “akustický hardcore šansón”. Ja by som ich vystúpenie popísala ako expresívny folk so zaujímavými veršami založenými na slovných hračkách. Seriózne sa mi vybavili Dornenreich, rakúska black-folková formácia, v ktorej sa zúrivo hrá na husle, šepce sa a vrieska sa.
Nasledoval Panáčik, ktorého som naživo videla asi 657867-ty - no dobre, reálne tuším šiesty - raz.
Tentokrát nevystupoval sám a predviedol menšiu vizuálnu show. Hrali sa nutnosti typu Biele dievča, ale i nové veci, predpokladám, že z nasledujúceho albumu. Bonus v podobe piesne Burningboy-a s nápisom Fuck your morals na polonahom tele potešil.
Bez hanby som si koncert odtancovala sama medzi staticky stojacimi ostatnými divákmi.
Moju radosť neochabili ani slová môjho priateľa: “Já jdu ven, tohle je směšný.” a následný (siahodlhý) spor ohľadne kvalít Panáčikovej tvorby (pozdravujem a aj tak mám pravdu a keby náhodou nie, mám lepšie argumenty).
Na záver vystúpili trojčlenní have.to.be.distanced s prog post-rockovo ladenými piesňami Chapter I-IV a s video projekciou (hlavne scény z Trierových filmov ). Táto zostava vystúpila už i v Belgicku vedľa mnohých zvučných mien. Fanúšikom projekcií nie som (pri koncertoch ma vizuálny prvok ruší a zásadne mám celý čas zatvorené oči), no v tak energiou nabitú kvalitnú hudbu som ani nedúfala.
Chcela by som oznámiť have.to.be.distanced, že ich odteraz ľúbim a že by som si kúpila ich digitálny album za vyššiu sumu, no som chudobná a tak posielam iba 50Kč.
To je na dnes všetko, majte sa, cmučiq.
Nekonečná zima je preč, tak intenzívne koncertónujte!
vopred hovorím “pardón” všetkým, čo si potrpia na odseky. vo worde ich budem mať. v článkopísacom okienku ich tiež budem mať. v hotovom príspevku ich pravdepodobne nebudem mať, lebo skopírované odseky asi nie sú odseky a s html sa nebavím.
toto sa mi vlastne vôbec nechcelo písať, ale vraj nám stúpa návštevnosť, followeri, či kto, tak nemôžem zanedbávať fanúšikov :D no, až mám chuť založiť si formspring a vyhlásiť giveaway!
v piatok 20. júla som sa - pre dobro blogu, samozrejme - zúčastnila menšej “release party” pri príležitosti vydania novej platne s názvom swan bride, od, ehm, kapely swan bride. moc sa to tu premnožilo tými 2 slovami, pokračujme so skratkou.
dosť bolo neprispievania, sme späť v plnej sile a s novým imidžom!
takže pohoda. ako bolo? super, ďakujem za opýtanie. na úvod chcem pozdraviť paulínu (večera ako od mamy) a michalu (stan prešiel kompletnou dezinfekciou, praním a sušením, čiže o rok už bez plesne a muškových súhvezdí na stenách).
táto pohoda bola moja tretia a najlepšia. program presne akurát. vody viac, než som vládala vypiť (aby došiel chalan uprostred koncertu na tribúnu a ponúkal minerálku? to sa mi ani doma nestane. pri pitnej niekedy rad, ale aj úžitková sa dala piť bez záchodových následkov. dokonca som v rámci neplytvania plastom náhodou prišla na to, že do kofolového pohára crowd asisenti nalejú v pohode cez 3dc). sbskár nám bez blbých rečí a s vtipom podal všetkých 300 krámov, ktoré sme pred koncertom nahádzali pod plot. miesto v tieni som našla vždy, a nikdy som po ňom vyslovene nepátrala, proste vždy nejaké bolo. na sprchu som aj pri svojich 160 centimetroch dočiahla bez rebríka. vítanie slnka ma ani raz nezobudilo a to sme stanovali na začiatku tábora. toľko k absurdným výtkam, ktoré sa na internetoch objavujú. ľudia sú nehorázni. keď som JA nenašla niečo, čo by sa dalo ohundrať, neverím, že tam také niečo bolo. výmysly, lži!
Koncertón je späť pri živote po chvíľkovej stagnácii. Čas na návštevy koncertov sa našiel, ale chuť na ich analýzu až v takej miere prítomná nebola. Oficiálna výhovorka: skúškové.
I keď otrasné koncertné omyly (antifolk v podaní MoreEats & Scrambled Meggz) i vystúpenia z omnoho lepšieho súdka (Sonicave Jiřího Suchánka) by za zmienku iste stáli.
…A Ghettofest. Nezabúdajme na Ghettofest.
V príliš horúce utorkové popoludnie sme sa s kamarátom zviezli Student Agency autobusom do Viedne. Po pár hodinách hľadania sme úspešne lokalizovali miesto konania koncertu, Szene. Je to podnik s príjemným záhradným posedením. Pivo sme si v potravinách kúpiť nestihli, takže sme boli žiaľ odkázaní na to klubové. Cena bola ešte vyššia než naposledy v Rhize, odstrašujúcich 3,6€.
Predskokanom hlavných hviezd večera bola viedenská formácia Ash, My Love, o ktorej sa bližších informácii nemožno dopátrať. Išlo o duo v zložení gitara+provizórne bicie a basgitara, hrajúce krátky set rock’n’rollovo ladenej hudby.
Onedlho po predkapele nastúpili na pódium americkí alt-country/neofolkoví kresťania Wovenhand a bez váhania či zbytočných rečí smerom k publiku sa pustili do hrania. David Eugene Edwards ovplýva divokým šarmom, hral i spieval veľmi zapálene; hudobníci po jeho stranách pôsobili, že si koncert skvelo užívajú.
Predviedli omnoho tvrdšie a rockovejšie verzie štúdiových nahrávok. V tých sú totiž výraznejšie prítomné akustické nástroje. Do setlistu zaradili očakávanú The Speaking Hands, Winter Shaker alebo Tin Finger, ale odprezentovali i novú pieseň In The Temple z nadchádzajúceho albumu, ktorý by mal výjsť koncom roka.
Jediné, čo by sa dalo koncertu vytknúť, bolo neznesiteľné teplo v sále a fakt, že Wovenhand nezahrali Splinters (sklamanie nebudem skrývať). V niektorých chvíľach počas ostrejších pasáží sa mi zdalo, že vokál mohol byť lepšie nazvučený.
Po koncerte nás čakalo niekoľkohodinové blúdenie nočnou Viedňou v búrke, ktoré našťastie dopadlo úspešne, i keď to tak v mnohých chvíľach nevyzeralo. Pár rád, keby ste sa tiež rozhodli zakoncertónovať si na viedenský štýl:
1. Nakupujte v Zielpunkte tesne pred záverečnou. Šance, že obdržíte grátis Jägermeistera, sú vysoké.
2. Ak nemôžete nájsť toalety, núdzová nonstop herňa pre fanatických gamblérov pod krycím názvom Snacks má pre vás dvere otvorené (doslova).
3. Pokiaľ sa stratíte na Pratersterne a nenachádzate miesto, odkiaľ odchádza váš autobus, začnite v pustom zmätku bežať nocou raz jedným, raz druhým smerom. V poslednej chvíli vám správny spot prezradí dvojica zhulených moslimov na random benzínke.
Ni
Keďže polku koncertu Fiordmoss a Floexa som nanešťastie zmeškala, necítim sa oprávnená vyjadriť svoj názor na ich vystúpenie.
Blogujem až tento týždeň z daždivej slovenskej kapitály. Som presvečená, že rovnako ako sa dá žiť Krno, musí sa dať žiť i Kratislava, len ju treba preexplorovať.
Keď som sa začítala do popisu koncertu, ktorý sľuboval vystúpenie kapely hrajúcej “drone-metalovú fúziu s ambientnou elektronikou, math-rockom, noisom a operou” a ďalšej kapely, údajne hrajúcej “afro-grind”, môj osud pre daný večer bol spečatený.
Krátko pred deviatou vstupujem do priestorov KC Dunaja, ktorý nie je klasický priestorom určeným pre koncerty tvrdšej hudby. Má však nesmierne sympatický interiér i terasu a momentálne je jedným z najobľúbenejších podnikov v meste. Denne sa tu konajú najrozličnejšie podujatia, od parties cez autorské čítania až po večery spoločenských hier.
Vystupujem na štvrté poschodie a pod pódiom už postáva približne 50 divákov. Talianska zostava Mombu im nadeľuje úderné skladby, v ktorých počujem hlavne prvky jazzu a spomínaného grindcoreu. Bubeník používa tribálne nástroje. Výraznou postavou je saxofonista. Choré zmeny rytmov nás mätú a headbanging alebo iný pokus o pohyb je pri neznalosti skladieb dosť znemožnený. Celé to znie ako organizovaný chaos, ktorého pravidlá poznajú iba hudobníci.
Nastáva asi 10-minútová prestávka na vydýchanie a na stage nastupujú taliansko-maďarsko-kanadskí Obake. Pripomenuli mi Earth a v inštrumentálnej skladbe noir jazzových Bohren & der Club of Gore.
Spevák striedal všetky možné i nemožné hlasové polohy a typy vokálu, z operného spevu pohodlne a s ľahkosťou prechádzal priamo do hrdelného growlingu či screamingu. Myslím, že to bolo veľmi počúvateľné i pre tých, ktorí hudbu Obake pred koncertom nepoznali. Jediným mínusom bol krátky set a fakt, že publiku v Dunaji pojem “prídavok” nič nehovoril a ľudia sa vytratili zo sály takmer rýchlejšie, než samotná skupina.
Na záver by som rada pozdravila Ľuboša, ktorého som ten večer spoznala - prajem veľa úspechov pri hre na djembe :D
Ni
V apríli sa s potenciálne skvelými koncertmi vo Viedni priam roztrhlo vrece. Russian Circles, Junius, Barn Owl?! Nakoniec kvôli vyhovujúcemu termínu vyzerala najnádejnejšie návšteva vystúpenia If These Trees Could Talk.
Nastáva zmätok s nečakane drahými vlakovými lístkami a vymýšľanie iného spôsobu dopravy, v dôsledku čoho sa od expedície odpája Kaja a zanecháva ma v čisto mužskej spoločnosti.
Pohodlne sme sa zviezli autobusom, ktorý nás vyhodil severne od centra. Viedenské parky pôsobia až šokujúco upravene a slušne, no cíťte sa v nich ako doma.
V nedeľu je v meste zatvorené vyslovene všetko, nielen potraviny, ale i legendárny undergroundový podnik Nachtasyl, do ktorého špinavých interiérov sme sa teda neuchýlili.
Vyčerpaní celodennou púťou a uvažovaním, kde budeme nocovať, vydávame sa hľadať nejaký park v blízkosti Mariahilfer Straße.
Po hodine pátrania narážame len na oplotené detské ihrisko obkolesené panelákmi - navyše o ulicu ďalej je policajná stanica. No to nás neodradí. Usádzame sa pod dreveným altánkom a zisťujeme, že sme na vychýrenom mieste zvanom Stonerpark, po nociach obývanom lokálnym detským gangom. Ehm.
O niekoľko litrov lahodných tekutín neskôr môže začať etapa koncert…
V jednom z oblúkov trate metra Stadtbahnbogen sídli vcelku nenápadne pôsobiaci Musikbar Rhiz, skladajúci sa z dvoch miniatúrnych miestností. Už sa plní ľuďmi. Čapujú tu Starobrno, cena je nehoráznych 3,6€.
Pred klubom sa pri nás pristaví bubeník a neskôr i gitarista z If These Trees Could Talk a chalani sa s nimi dávajú do reči.
Odrazu si uvedomíme, že Our Ceasing Voice, miestna post-rocková skupina, už začali svoj set. Do beznádejne malej koncertnej miestnosti klubu je ťažké sa prebojovať, no ich hudba znie veľmi kvalitne.
Po ani nie hodinovom vystúpení, ktoré som si aspoň ja určite užila, sa dočkáme vyslúženého koncertu If These Trees Could Talk. Po prvých riffoch je zrejmé, že začínajú trackmi z posledného albumu Red Forest, ku koncu setlistu hrajú prevažne veci z Above The Earth, Below The Sky. Zvukovo sa im v podstate nedá nič vytknúť a živé prevedenie je rovnako dokonalé, ako štúdiová nahrávka. O prídavok na záver netreba dlho prosiť.
Po koncerte nás čakalo dlhé, uzimené a trochu bezdomovecké polihávanie v McDonald’s a na Westbahnhofe, myslím si však, že to za to stálo. Do Viedne na dobrý koncert (a do Stonerparku) aj nabudúce. Podstúpiť takýto výlet častejšie než raz za pár mesiacov by však určite znamenalo poriadny nápor na peňaženku.
Ni
